Hatrick na Tofanách

Tofany - určite jedna z najznámejších horských skupín Dolomitov. Spolu s Cristallom a Sorapis vytvárajú obrúčku okolo centra Dolomitov - Cortiny d Ampezzo. Tri vrcholy nad 3000 metrov. Hrebeň Tofany di Dentro (zadná) a di Mezzo (prostredná) a mohutná pyramída Tofany de Rozes. Veľa večerov som presedel nad mapami a sprievodcami, hľadajúc tú najefektívnejšiu trasu v spleti chodníčkov a ferrát, ktoré obopínajú Tofany ako pavučina. Voľného času málo a cieľov je tu tak veľa. Nakoniec je rozhodnuté - maximalistický plán znie: via ferrata Olivieri na Mezzo, ferrata na Dentro, zostup na chatu Giussani a normálkou de Rozes.

Je jasné ráno, uháňam po prázdnej ceste cez passo Valparola. Budík ma zobudil o pol hodiny skôr,ako vstávam do roboty. Deň určený na "oddych" sa práve začal. Auto nechávam na parkovisku pri odbočke na Cinque torri. Lesným chodníkom prekonám stúpanie ku chate Dibona. Tu končí pásmo lesa a mne sa otvorí výhľad na strmý pilier vrchola Punta Anna. Prechádzam okolo chaty ,z ktorej práve vychádzajú ľudia štrngajúc výstrojou. Ďalších tristo výškových metrov ku chate Pomedes už kráčam na slnku a ranná horúčava neveští nič dobré. Chodník ešte nevyschol zo včerajšej búrky a vo vzduchu cítiť ďalšiu. Pred chatou sa balí skupinka ľudí pozerajúc sa mojím smerom. Pridávam do kroku, ferrata Olivieri by mala byť "strmá" a ja chcem byť na nástupe prvý. Napravo sa na mňa ceria torri de Pomedes. Ferrata začína pekne "do kopca", obúvam si staré lezky, v ktorých by som chcel vydržať až hore. Taktika z lezkami sa ukázala ako výborná. Na ferrate nie sú rebríky ani železné kramle a ja po pevnej skale s malými stupmi valím hore. Aj keď sa ponáhľam, veľa fotím. Na exponovanom hrebeni sa mi otvárajú úžasné pohľady. V hornej polovici dobieham dvoch chlapíkov. Museli vyraziť skoro ráno a nemajú naponáhľo. Poteším sa im, ani netušia ako mi zapózovali na pilieri a ja som si ich s radosťou odfotil.

Na vrchole Punta Anna pokračujem po rovnom hrebeni, dostanem sa na úpätie veže, ktorá sa traverzuje vpravo. Na suťovom poli sa naskytá prvá možnosť ustúpiť z cesty a zostúpiť dole. Pokračujem vľavo a dostanem sa znovu na hrebeň. Tu som zbehol z chodníka a zapráskal som sa vľavo od hrebeňa. Našťastie som uvidel veľký rebrík, ktorý ma naviedol na správny smer. Značenie je tu slabšie a po suti sa rozbiehajú chodníčky na všetky strany, oplatí sa dávať pozor. Ďalej ferrata traverzuje niekoľko skalných veží. Za zmienku určite stojí traverz vo variante Aglio, kde som opäť ocenil lezečky. Prechádzam popri dvoch skalných oknách, cesta tu vedie pomedzi lavínové zabrany. Stretávam Nemca z Hamburgu. Vyrazil skoro ráno z Dibony. Čuduje sa mojej obuvi, ukážem na batôžtek a hovorím, že ešte jedny topánky mám dnu. Krúti hlavou:"Však ten vyzerá prázdny." Vzhľadom na prevaľujúce sa mraky, pozrieme sa spolu do mapy a uvažujeme nad možnosťami zostupu, vyzerá to, že už musíme v každom prípade až na vrchol Tofany de Mezzo (3244m.) On plánuje zostup lanovkou, ja na to odpovedám:"Len v prípade búrky!". Rozlúčime sa a ja ešte raz pridám do kroku a prerazím cez oponu mrakov na vrchol. Mraky sa rozostúpili a hore dokonca svieti slnko. Prezúvam lezky a na vrchole si doprajem prvú občerstvovaciu prestávku. Prechádzajú sa tu turisti, ktorí vystúpili z lanovky. Stanica je poniže vrchola. Niektorí sa chystajú cez Tofanu de Dentro zostúpiť dole smerom na Cortinu, ale väčšinou sa odfotia na vrchole a utekajú naspäť na lanovku.

Zostúpim dole do sedla medzi Tofanami. Odtiaľ vedie zostupová trasa ku chate Giussani. Vyzerá to dosť divoko, ledva badateľný chodník po strmej suti, značený len mužíkmi. Zo sedla hore vedie príjemná ferrata na vrchol Tofany de Dentro (3237m). Pod vrcholom sú zbytky stavieb a vyhĺbených štôlní - ešte pamiatka na prvú svetovú... Hurá, konečne slnko. Rozbalím sa na vrchole a doprajem si prvé poriadne jedlo dnešného dňa. Sedím, rozložený oproti Tofane De Rozes. Tá má vrchol už hodnú chvíľu zahalený v oblakoch... Na slniečku je príjemne a mne sa nechce preč. Na vrchol vystupuje starší nemecký pár s ktorým som sa zdravil už na T.di Mezzo. Dávame sa do reči, rozprávajú mi zážitky z Tibetu, Bolívie a nakoniec vysvitne, že poznajú aj Vysoké Tatry. Pri rozhovore dopijem poslednú vodu, a ako tak poškulujem po T. de Rozes stále zahalenej v oblakoch zrazu nemám nikde naponáhlo. Rozlúčim sa s Nemcami, ktorí sa ponáhľajú do Cortiny hľadať ubytovanie a začínam zostupovať naspäť do sedla. Neznačkovaný chodník ku chate Giussani by mal byť dobrou bodkou za dnešným dňom. Zostup prebieha bez problémov, dokonca sa mi podarí nabrať vodu z topiaceho sa snehu. Zaujímavým traverzom sa dostanem do sedla Valon (2936m.) Napriek tomu, že na Tofanách bolo dosť ľudí, na tomto traverze som nikoho nestretol. V sedle treba trochu zliezať, hodím paličky a čelom k stene zleziem malú stienku, dalo by sa to zrejme obísť, ale vyzerá to na dlhšiu obchádzku. Zostup vedie po suti z voľného štrku, po prvých nesmelých pokusoch začínam zrýchľovať, suťový svah schádzam "na malé oblúky".

Rýchly a bezproblémový zostup mi dodá sebavedomie, prichádzam ku chate Giussani (2580m.) , kde sa mi otvára výhľad na T. de Rozes. Na moje veľké prekvapenie je vrchol "čistý" a dokonca vidím, ako niektorí ľudia ešte len začínajú vystupovať na vrchol. Pozerám na hodinky - ešte nie sú ani tri hodiny. Rozhodujem sa rýchlo. Vchádzam do chaty, sortiment je malý. Pýtam si pol litra coly, vyberiem lezečky a sedačku a pýtam sa chlapíka za pultom, či si to tu môžem nechať do večera. Len kývne plecami, a ukáže na lavicu, kde už je zopár podobných tašiek. Zvyšok coly prelievam do fľašky a rýchlo vyrážam z chaty. Mrknem ešte na hodinky: "Budú tri." Vidina tretieho vrcholu mi dodáva sily a vyrážam ako hladný vlk za korisťou.

Naberám výšku a v duchu už oslavujem, keď v tom ma ohluší rachot hromu. Nevidel som tú čierňavu, lebo prichádza od chrbta, smerom od Tofán. Pokračujem vo výstupe, ale spomaľujem, búrka sa presúva nad Tofanu de Rozes (3225m.) Začína pršať. Vrchol je v oblakoch. Obliekam si bundu. Som sklamaný: "Chýbalo tak málo!" Na druhej strane: Búrka mohla začať oveľa skôr. Len tak, aby som nestál, pomaličky sa posúvam hore a rozmýšľam, ako sa bude zostupovať, až bude po tých skalných platniach tiecť voda. Ľudia, ktorí začali vystupovať asi pol hodiny predo mnou sa otočili a teraz ma v pršiplášťoch míňajú. Dážď nie je až taký hustý, ešte stále váham. "Zasekla sa mi spiatočka." Neprší husto, dávam si ultimátum: až sa poriadne rozprší, hneď sa otočím. Okolo zostupuje skupinka Talianov. Chlapík sa pri mne zastavuje:"Kam ideš!" Myknem plecami:"Chcel som spravit všetky tri!" "To je škoda!" odpovedá a ponáhľa sa v daždi dole. Začínam mať pocit akoby búrka odchádzala smerom na západ. Dážď pomaly slabne. Dávam si ďalšie ultimátum: pôjdem na hrebeň, na miesto kde sa na normálku napája ferrata Lipella a tam skúsim počkať, či sa vrchol nevyčistí. Normálka je bez "železa" a v dolnej polovici kopca sa bleskov až tak nebojím: "Vrchol ma kryje." Pomaly kráčam hore. Kopec sa vyľudnil, nikde ani nohy. Vychádzam na hrebeň. Odrazu sa mraky rozostúpia a uvidím vrcholový kríž. Vyzerá byť už celkom blízko. Hrmenie sa vzďaluje. Teraz mi už vrchol neujde, radostná eufória potláča únavu a za chvíľu som hore. Som rád, že som sa nenechal strhnúť davom a neušiel som dole pri prvých bleskoch. Vychutnávam si samotu na vrchole. Čierňava sa premiestnila nad Mt.Pelmo a smeruje preč. Moje pocity sú o to krajšie, že už tri razy som sa dnes vzdal mojich plánov a nakoniec sa mi aj tak podarilo všetko, ako som chcel. Perfektné! Pozerám sa zhora na Cinque torri a spomínam, ako som pred dvoma rokmi od nich fotil Tofanu. Vtedy som si povedal, že by som si chcel urobiť fotku v opačnom smere. "Iba" dva roky a som tu...

Zberám sa na zostup, keď uvidím pod vrcholom vystupovať ľudí. Musia ísť z ferraty Lipella. Normálkou som nevidel nikoho vystupovať. Chvíľu počkám, chcem sa aspoň trochu podeliť o šťastie. Pýtam sa:"Hovoríte nemecky alebo taliansky?" Odpoveď:"Englisch,we are from Czech Republic" Aaaha! Koniec dobrý, všetko dobré! A ešte bonus na záver, ako odmena za vytrvalosť. Vysvitne, že sú to štyria vojaci z povolania, výsadkári, na výlete v Dolomitoch. Veľmi príjemná spoločnosť, zostúpim s nimi až na chatu Dibona. Po ceste si ešte odbehnem na chatu Giussani po veci. Hai fatto la Cima? prihovára sa mi na chate starší chlapík. Spoznávam v ňom Taliana, ktorý sa mi prihovoril pri zostupe."Áno!" odpovedám. "Všetky tri." "Do večera bolo ešte veľa času, nechcel som sa hneď otočiť." "Rozumiem!" kýve hlavou. Škrie ho to. Boli lepšie vystrojený, mali pršiplášte ale nepočkali... Zostávajú na chate a skúsia šťastie zajtra. Pri Dibone sa rozlúčim z chalanmi, som rád, že som ich stretol, sme rovnaká krvná skupina. Tesne pred parkoviskom ma zastihne ďaľšia búrka. Zmoknem do nitky, ale už mi to vôbec nevadí. V aute ešte mrknem na hodinky: nastúpal som dnes vyše 2500 metrov. Zajtra to bude v robote tvrdé...

Via ferrata Giuseppe Olivieri:

POLOHA: Skupina Tofany, západne od Cortiny d Ampezzo
PRÍSTUP: Najlepším východiskom je chata Dibona 2037m. Pri chate je parkovisko, možný je prístup autom. Záverečný úsek cesty je štrkový. Ďalšie možnosti parkovania sú: smerom od Cortiny rešt.Pietofana 1675m., smerom od sediel Valparola, Falzarego je parkovisko(1732m.) pri odbočke z hlavnej cesty na Cinque torri.
ČAS: Od Dibony je to ku začiatku ferraty cca 1hod.(350m.prevýšenie) Samotná ferrata má viacero variánt. Na hrebeni je niekoľko možností zostúpiť na obe strany. Pri najdlhšej variante na Tofanu di Mezzo je treba počítať s celodennou túrou. Dĺžka závisí od rýchlosti výstupu ale aj od zostupu (tri možnosti)
PREVÝŠENIE: Od Dibony 2037m. na Tofana di Mezzo 3244m. nastúpate cca 1250m.
VÝSTROJ: Všetko čo patrí na ferratu, paličky na zostup ak nepôjdete lanovkou, čelovku v prípade zatmenia, oblečenie, vodu...
OBTIAŽNOSŤ: Ťažká ferrata. Kolmé pasáže si vyžadujú základné lezecké schopnosti. Vzdialenosť a prevýšenie kladú zvýšené nároky na kondíciu.
MAPA: Tabacco 03, 1:25000