Bike and Hike - Eisjöchl 2895m a Hohe Wilde 3480m

Niečo z archívu Vetroplacha:
                   Pred nejakým časom som v nemeckom časopise Mountain bike videl článok, kde bolo vybraných 30 najkrajších sediel z celých Álp z pohľadu horskej cyklistiky. Tieto medzi sebou súťažili o najkrajšie Bike sedlo v Alpách. Súťaž vyhralo sedlo Eisjöchl, ktoré leží vo Východných Alpách na hranici Rakúska s Talianskom. Stretávajú sa tu Ötztalské Alpy a horská skupina Texelgruppe.
Hodnotili sa prírodné krásy, technická obtiažnosť, celkový dojem a samozrejme prevýšenie. Táto správička ma potešila, toto sedlo som mal už nejaký čas v merku, keďže sezónne pracujem v J. Tirolsku a zriedkavé dni voľna sa venujem sadomaso akcičkám po hornatej to krajine severotalianskej. Podľa mapy to nevyzeralo moc zjazdné, ale bike sprievodca Achima Zahna: Mountainbike trails ma presvedčil.

Prešiel nejaký ten rôčik, osud ma zavial do neďalekého Suldenu a Eisjöchl v mojej hitparáde projektov poskočil na popredné miesta. Obyčajne mi trvá aj pár rokov kým sa sen pretaví na konkrétny cieľ a nasleduje jeho uskutočnenie, ani teraz tomu nebolo ináč a veru od času, kým som prvý raz pozeral do mapy a študoval tieto hory už uplynulo pár rôčkov.
A tak sa stalo, že jeden pekný júnový deň sedím v aute a rýpem si to rozospatý serpentínami zo Suldenu do doliny Schnalstal, ktorá by mala byť východiskom dnešnej túry. Na hlavnej ceste v doline Vinschgau je hustá premávka. Už začala letná sezóna, pomaly sa vlečiem v zápche a rozmýšľam, či som predsa len nemohol ráno skôr vstať – nemohol, po robote som rád, že som vôbec vstal a utešujem sa dlhými júlovými dňami.
Pri prejazde Schlandersom stretávam niekoľko skupiniek „cesťákov“, ako sa dusia na prepchatej ceste, je ich veľa, najväčší balík má okolo 30 jazdcov - nejaká turistická jazda abo čo, je mi ich ľúto, tak toto už naozaj nemusím a spomínam na moje cestárske rôčky.
Bola to sranda, premávka vtedy zďaleka nebola, ako dnes, ale keď si predstavím, čo mi ponúka bike, tak vývoj je jasný. Zrejme to budú cudzinci, ktorí nič nevedia o nádhernej cyklistickej ceste vinúcej sa celým údolím súbežne s hlavnou cestou. Ale možno im tá premávka dopĺňa potrebný adrenalín.

Pod Messnerovým hradom Juval odbočujem z hlavnej do doliny Schnalstal, ktorá končí zimným strediskom Kurzras, kde sa dokonca lyžuje aj v lete. Je to jedno z troch miest Severného Talianska kde je letné lyžovanie na ľadovci. Ja však dnes stojím v dedinke Karthaus 1250m., približne v strede doliny a zaparkujem na bezplatnom parkovisku pri informačnej kancelárii. Toto miesto si pamätám ešte z čias keď, sme s priateľkou pri hľadaní práce za tri týždne prejazdili celú krajinu, spali sme v aute a dokonale sme zmapovali parkoviská a záchody Südtirolu. Bola to asi najextrémnejšia akcia môjho života - a to je už čo povedať, ale dosť bolo sentimentu, poďme späť do prítomnosti.


Vyťahujem bike z auta a na pravé poludnie vyrážam úzkou asfaltkou do vedľajšej doliny Pfossental. Tá ma privedie až pod sedlo Eisjöchl, najprv však musím prekonať asi 500 výškových metrov po úzkej asfaltke s miestami až 20 % stúpaním. Ako ma tak míňajú autá s nemeckými Capuccinoturistami, tak uvažujem, či som nemal radšej ísť autom až na koniec asfaltky, ušetril by som nejakú hodinku- ale na druhej strane by som zapiekol motor a dole kopcom zavaril brzdy na aute - utešujem sa točiac prevod 22-34. Na biku si pri návrate vychutnám pekný zjazd a dole kopcom budem rýchlejší, ako na aute.

Po vyše hodine šliapania prichádzam ku usadlosti Jägerrast 1676m .Tu končí asfaltka, ďalej pokračuje štrková cesta, je tu väčšie parkovisko celkom preplnené a dokonca spoplatnené, keďže je na súkromnom pozemku a aj v tejto diere treba z niečoho žiť. Vchádzam do terénu a plný očakávaní si vychutnávam nové výhľady míňajúc skupinky italianopicnic a capuccinotedescov. Správajú sa ku mne ohľaduplne a chápavo k môjmu bikepostihnutiu. Cestu na niektorých miestach pretínajú kravské ploty, keďže kravy sa tu pasú voľne a ploty im majú zabrániť, aby sa moc nezatárali, musím vždy zastať, otvoriť bránku za sebou ju zavrieť. Veľmi pekné od pešiakov sú gestá, keď mi otvárajú bránku a ja tak nemusím zastavovať. Nestretávam sa zo žiadnymi nechutnými poznámkami, alebo pohľadmi typu: „Čo tu hľadáš!? Je to vôbec dovolené?!“ A podobne skôr naopak, poniektorí ma zdravia a povzbudzujú. Stretnutie s homo bajkerus je pre nich vítaným spestrením túry, popri odfotených kravách a iných živočíchoch. Ja ich zase na oplátku šetrne obieham a dávam pozor, aby sa príliš nezľakli , niektorí sú plaché živočíchy.
Dolina je dlhá, a pomaly sa otvárajú pohľady na kopce v závere. Ktorý bude Hohe Wilde? A kde je sedlo? Nechám sa prekvapiť, naplno si vychutnávam objaviteľské pocity, keď sa mi otvárajú stále nové pohľady. Vrcholky kopcov sú zahalené v mrakoch a ja sa pomaly vzdávam šance na vrchol, ale aspoň sedlo musím dať- ktovie kedy sa tu zase dostanem.

Aby som priblížil trošku moje plány: v batôžku mám tenisky a paličky. Môj pôvodný cieľ bol nechať bike na chate v sedle a odtiaľ vystúpiť na vrchol Hohe Wilde ( návrat tou istou trasou + super zjazd ktorým ušetrím čas a kolená. Táto, nie príliš stará, prevažne alpská disciplína sa zvykne nazývať BIKE and Hike.
Asi po 2,5 hod prechádzam okolo salašu Eishof 2089m., kde na terase posedávajú turisti. Táto trasa je súčasťou tzv.:Meraner Hohenweg čo je magistrála obopínajúca celý Naturpark Texelgruppe. Pešiakom, ktorý spia na chatách ten okruh trvá niekoľko dní. Blížim sa ku záveru doliny, ľudia, ktorých míňam sa všetci už vracajú, mojím smerom nejde nik. Pomaly sa dostávam na hranicu lesa, záver doliny tvorí veľký kotol, štrková cesta sa pomaly mení na chodníček, stále zjazdný. Prechádzam mostíkom cez potok a tu sa začínajú serpentíny. Záverečný výšvih by mal mať asi 600v.m. som pripravený na tlačenie ale až na niekoľko krátkych úsekov zdolávam stúpanie na biku. Pozorne sledujúc prekážky sa pripravujem na zjazd, teší ma, že nenachádzam žiadne nezjazdné úseky- bude to paráda. Postupne ako naberám výšku pribúdajú úseky kde treba tlačiť. V závere sú nádherné serpentíny, už sa teším na zjazd. Tesne pod sedlom chodník končí pri tuneli vytesanom v skale, niekto sa pokúšal skrátiť cestu a začal asi 30v.m. pod sedlom hĺbiť tunel- nie je však dokončený. Posledné metre treba bike niesť, tak ho radšej nechávam v tuneli a vyberiem sa na prieskum peši. V sedle medzi prevaľujúcimi sa mrakmi sa mi otvorí výhľad na Stetiner hütte 2875m.

Rozhodnem sa rýchlo- bike nechám v tuneli a peši prekonám zostávajúci kúsok ku chate. Niesť dva razy bike cez sedlo sa mi nechce, ušetrím kopu času a námahy. Po štyroch hodinách stúpania a asi 1600v.m. vchádzam do chaty. Už mi škvŕka v žalúdku, ešte som poriadne nejedol. Dávam si polievku a rozhodujem sa čo ďalej. Je asi pol piatej a plán je jasný: napriek mrakom sa rozhodujem pokúsiť o vrchol, dávam si časový limit: na 600 v.m. ktoré ma delia od vrcholu mi musí stačiť hodina, ak to za hodinu nedám, otočím sa naspäť. S pomocou paličiek a ľahučkým batôžtekom ( zbytočnosti som nechal na chate) rýchlo naberám výšku. Čoskoro stretávam niekoľko zostupujúcich ľudí, tvrdia že na vrchole sa cez mraky otvára výhľad na sever. To ma povzbudí, niečo predsa len uvidím, záver stúpania tvorí ferrata - zaistený úsek oceľovými, ale aj silonovými lanami. Za 50min stojím na vrchole, nadmieru spokojný, tak mi to zase vyšlo: ( pred týždňom som stál na Ortleri, najvyššom vrchu Východných álp) počasie nepraje foteniu, spravím pár cvaknutí do hmly a poďho naspäť.

Pri zostupe ocením paličky. S mojimi rozbitými kolenami by to už ináč ani nešlo. Tesne pred chatou ešte dobieham skupinku, ktorú som stretol pri výstupe, krútia hlavou a pýtajú sa či som bol až hore. „Čo mám robiť? Času málo a cesta ďaleká: musím byť rýchly!“- odpovedám. V chate si dám veľkú kolu a vychutnávajúc si rýchle cukry pozorujem zloženie turistov, ktorí sa chystajú nocovať na chate. Úplne iní ľudia, akí sa promenádovali napoludnie v doline. Je šest hodín a všetci, ktorí tu nespia sú už dávno dole – teda okrem mňa. Potešujúce je, že stretávam asi 10 bikerov, ktorí idú prevdepodobne transalp. Na chatu vyšli z druhej strany. Prespia a zajtra si dajú zjazd mojím smerom. Takto sa presúvajú cez sedlá zo severu na juh, využívajúc sprievodcov od Achima Zahna alebo Ulricha Stanciu – zakladateľa nemeckého Bike Magazínu. K večeru sa začína vyjasňovať, čo ma poteší, v zjazde chcem urobiť pár fotiek zo statívom, keďže som sám a chcem aspoň pár fotiek, kde je nejaký pohyb.
Záver dňa mi naozaj vychádza. Chodník je prázdny, turisti všetci v doline , môžem v kľude zjazdovať . sprevádza ma piskot svišťov, ktoré vyšli na večernú pašu, pobehujú hore dole, niektorí mi prebehujú cez chodník popred koleso.. Obloha sa vyčistila. Kým sa dostanem do doliny vychutnávam si 7km trial - jednoducho super .
K autu prichádzam asi o ôsmej, do zotmenia ešte hodinka, zvládol som to v pohode. „Pekná práca!“ Ako hovorí jeden kolega. Vychutnal som si bike zážitok v úplnej slobode, bez porušovania nezmyselných zákonov a prekonávania hlúpych predsudkov. Súčasný nárast záujmu o viacdňové túry tzv. transalp určite ocenia aj na chatách, lebo bikeri sú nová klientela. Nebyť možnosti prísť tu s bikom, by väčšina z nich neprišla nikdy- bajkovali by niekde inde.
V doline stretávam skupinu asi dvadsiatich do zeleného vyobliekaných poľovníkov, pozorujú ďalekohľadmi okolité hrebene – no neviem pri tých všetkých hospodárskych zvieratách tu asi veľa diviny nebude. Ale človek nikdy nevie. Vo švajci som raz videl prívesný vozík plný postrieľaných kamzíkov – to sa miestni borci vracali zo záťahu. Iný kraj iný mrav.

M.Bartoň